Daniel Jankech na svojom blogu prináša svoj názor na to, prečo lekári doteraz nedosiahli uspokojenie svojich požiadaviek . Vyberiem tri z Jankechových dôvodov: (1) nevedia si získať podporu verejnosti, (2) ich zástupcovia majú diskutabilnú autoritu, (3) nepodporujú zmeny, pretože im nerozumejú.
A nedorozumenia vedú k planým nádejám i trpkým sklamaniam zdravotníkov. Tí by mali prehodnotiť, či je naozaj správne prenechávať pánovi Mariánovi Kollárovi inciatívu hovoriť za nich. Minulý rok som dnešný vývoj predpovedal ako z krištáľovej gule :o) - Kto ešte verí Mariánovi Kollárovi?, Sľuby sa sľubujú, ale na platy lekárom aj tak nezostane. Marián Kollár sa v rovnakom čase osobne zaručil za zvýšenie miezd! Konflikt medzi snom a realitou azda dokazuje, kto mal lepší odhad situácie.
Jediná cesta k dlhodobo udržateľnému lepšiemu oceneniu lekárov a sestier vedie cez boj za koniec socializmu v zdravotníctve. Lebo v socialistickom zdravotníctve nemôžete mať iný než socialistický plat. Šéf LOZ však hlása opak - spolu s vyššími platmi (aby zasa zneužil frustrovaný zdravotnícky proletariát) žiada aj definitívne zastavenie transformácie nemocníc na akciovky.
Nemocnice ako akciové spoločnosti sa na Slovensku stihli osvedčiť, existujú mestské (Levoča), krajské (Spišská Nová Ves), štátne (Poprad, SÚSCH) i súkromné (Košice-Šaca), faktúry platia načas, kvalita starostlivosti je nadpriemerná. Nemocnice ako príspevkové organizácie (fakultné nemocnice) sa naopak opakovane ukazujú ako model, ktorý produkuje dlhy a nespokojných pacientov. V štátnej príspevkovej organizácii nejestvuje žiadna zodpovednosť za výsledky hospodárenia. Prinajhoršom hrozí výmena riaditeľa za iného ministerského nominanta. Takmer sa zdá: čím väčší dlh sa vytvorí, tým úspešnejší riaditeľ.
Moje posledné odporúčanie na čítanie o zdravotníctve je preto o poučnej ukážke, pre koho je právna forma štátnej príspevkovej organizácie v zdravotníctve výhodná. Gabo Beer a Barbora Mančíková z Trendu popisujú Ako sa bačuje za Valentoviča. Najviac zadlžené nemocnice nakúpili zdravotnícke prístroje predražené aspoň o 30 % od firmy, pre ktorú v minulosti pracoval človek, ktorý dnes na ministerstve zdravotníctva koordinuje eurofondy. Nemocnice ako príspevkovky si takéto správanie dovoliť môžu. Nemocnice ako obchodné spoločnosti nie, lebo by skrachovali. To je ten hlavný rozdiel. Pán Kollár, prečo vám viac vyhovuje právna forma príspevkových organizácií?