Plavba po Mekongu

Autor: Tomáš Szalay | 3.1.2006 o 10:06 | Karma článku: 12,00 | Prečítané:  4453x

Cestopis z Indočíny sa po minulom úvode rozbieha. Deň sa začal všedne, dúškom domácej marhuľovice. Noc pred prekročením hranice do Laosu sme prespali u Simona v Chiang Khongu. Hranicu tu tvorí rieka Mekong, hustohnedá ako Dunaj v čase záplav. Vstávali sme veľmi skoro ráno, pretože nás čakala celodenná cesta loďou dolu prúdom až do Luang Prabang, niekdajšieho hlavného mesta Laosu.

Simon sa v skutočnosti volá inak, ale tie miestne mená nám príliš nešli. Majiteľ miestnej nocľahárne to pochopil a voči turistom sa premenoval na Simona. Tento marketingový ťah bol vďačný - jeho guesthouse sa dostal až do odporúčaní Lonely Planet, čo mu dovoľuje vlastniť zo dve-tri terénne Isuzu.

Z batožiny sme povyhadzovali slimáky, ktoré nám tam naliezli, ale zrejme sme neboli dostatočne dôslední. Vaderovi sa dva z nich schovali v kufri a nechali sa preniesť do Laosu.



Na brehu rieky nám Thajčania odovzdali pasy (dali sme im ich ešte večer, aby to ráno dlho netrvalo) a v malom člne sme sa odviezli na druhý, laoský breh. Martin (ďalej len Medžik) tvrdil, že pohraničná obec Houei Sai na laoskej strane hraníc je kvôli úplatkom bohatšia než thajská. Je pravdou, že na pohľad nebolo až tak vidieť, že prichádzame do jednej z najchudobnejších krajín sveta.*)



Na druhom brehu prebehlo všetko v pohode a bez čakania, bol tam miestny „vybavovač“, ktorý celý proces urýchlil a zrejme si aj vďaka nám zveľadil svoju vilku na nábreží.

Laos má len o čosi viac obyvateľov ako Slovensko na území, ktoré je päťkrát väčšie. Prakticky celý jeho povrch pokrývajú pralesy, nemajú tu železnice, ciest je naozaj poskromne (ale v porovnaní s Kambodžou je to hotová asfaltová džungľa), elektrinu majú len v mestských oblastiach. Zato tam, kde je prúd, možno spoľahlivo nájsť internetové kaviarne. Turistická cena nebola nijako hrozná, hodina stála dolár, maximálne dva. A za podobnú cenu vám tam aj napália na CD fotky z digitálneho fotoaparátu.

Laos je komunistická krajina, jedna z posledných. Komunistická strana sa tu dostala k moci v roku 1975 s výdatnou pomocou severovietnamských komunistov (bol to rok, keď do rúk komunistov padol juhovietnamský Saigon i kambodžský Phnompenh). Skončila sa tak viac ako poltisícročia trvajúca kráľovská tradícia.

Komunistický režim v Laose je ale niečo iné, ako si pamätáme od nás, z Európy. Predsa len, je tu iná civilizácia, budhistická. Komunisti preto hľadali spojenie medzi náboženstvom a marxistickou ideológiou. Budhizmus je vraj kompatibilný s marxizmom – hlása rovnosť všetkých ľudí a snaží sa odstrániť utrpenie. Budhistickí mnísi nesmú vlastniť nič okrem svojho odevu a misky na ryžu – a aj tu videli laoskí súdruhovia paralelu s budúcim komunistickým usporiadaním spoločnosti. Lenže budhizmus sa od marxizmu aj zásadne líši, takže v prvých rokoch posielali komunisti mnohých mníchov na prevýchovu alebo im jednoducho zakázali činnosť. Zakázali aj oslavu náboženských sviatkov. Mnoho mníchov odmietlo hlásať komunistickú propagandu a z krajiny utieklo.

Násilné zmeny však spoločnosť neprijala, budhizmus je stáročia jej bytostnou súčasťou a režim to zakrátko pochopil. Už koncom sedemdesiatych rokov začala prebiehať liberalizácia náboženského života a dnes sa budhizmus v Laose teší úcte i popularite aj zo strany vlády.

Marxistický režim zmenil aj názor na súkromné podnikanie a ešte v osemdesiatych rokoch ho povolil. Hospodársky to krajine pomohlo, Laos je však naďalej mimoriadne chudobný.



Vystavovanie komunistických symbolov je oproti Vietnamu veľmi striedme, Laosania smú cestovať (i keď zväčša na to nemajú peniaze), policajtov veľmi nevidieť a jediný praktický prejav komunistického režimu je nemožnosť slobodného výberu politických predstaviteľov. Ide teda o autoritatívny režim, v ktorom funguje raný kapitalizmus. Vo Vietname (kam sa dostaneme v niektorom z ďalších dielov) je rozpor medzi našimi predstavami o komunistickom režime a skutočnosťou ešte drsnejší.

Ale naspäť k Mekongu. So 4800 kilometrami je to dvanásta najdlhšia rieka na svete. Pre Laosanov je to doslova rieka života, väčšina diania sa sústreďuje okolo jej brehov.

Na lodi sme strávili dvanásť hodín. Išlo o slowboat, cesta do Prabangu sa dala zvládnuť aj speedboatom. Nejde o to, že je to drahší spôsob prepravy – ale rýchločlny boli značne nepohodlné. Štyri hodiny s kolenami pod bradou, s prilbou na hlave, navlečený do plávacej vesty, bez možnosti skočiť na záchod – a to ešte nespomínam hukot motoru. Speedboaty mali len jeden účel – odviezť ľudí. Slowboaty ponúkali aj turistický zážitok a úžasné výhľady.



Rieka je tu ešte dosť neskrotená, jej prúd plynie medzi početnými skalami, ostrovmi a plytčinami. Oprávnenie na riadenie lodí cez tieto nástrahy sa dá získať len po špeciálnom päťročnom (!) štúdiu. Aspoň tak to tvrdil Simon, ktorý sa s nami odviezol až do Prabangu a cestou stiahol celú fľašu whisky. Na lodi vyzeral ešte celkom v pohode.



Mekong sa v týchto miestach vinie medzi kopcami, jeho brehy sú zväčša neobývané. Kde-tu bolo vidieť stopy po ťažbe dreva, kde-tu bolo vidieť pár chyží na koloch a jej obyvateľov žijúcich vo veľmi jednoduchých podmienkach. Inak len pralesy, pralesy a pralesy. Samozrejme, k tomu patria komáre a malária, ktorá tu nie je úplne neznáma. Hodil som do seba preventívne dva B-komplexy. Koža potom komárom smrdí, mohli by sa mi preto vyhýbať. Vitamíny sú predsa len menšie svinstvo ako antimalarikum Lariam; okrem devastujúcich účinkov na pečeň sú po užívaní Lariamu desivé sny, takže som radšej zvolil iné formy prevencie.



Sprvoti sme ako blázni fotografovali všetko, najmä všetky živé tvory. Vo vode sa čvachtali najmä byvoly. Ale predsa len, dvanásť hodín je dosť dlho a tak som svoj fotoaparát odkladal. To sa ukázalo ako nepredvídavé rozhodnutie vo chvíli, keď sme míňali slony. Boli to skutočné slony, nie turistické. Turistické slony stretnete v Indočíne na viacerých miestach, kde plnia funkciu turistickej atrakcie. Za pár dolárov sa na ich chrbtoch môžete odviezť k nejakej pamiatke, čo ma teda nijako extra nelákalo. Ale tieto slony boli iné – boli zapriahnuté do práce ako úžitkové zvieratá. Na brehu pomáhali s prekladaním vyťaženého dreva a Vader mal pohotovejší fotoaparát ako ja:



Západ Slnka znamenal, že sa naša loď ponorila do úplnej tmy, na brehu nebolo vidieť nič – až keď zrazu z temnoty vystúpil elektrickým svetlom zásobený Luang Prabang, cieľ našej plavby. V 14. storočí bol hlavným mestom Laosu a je zapísaný v zozname UNESCO. Dnes má Prabang asi toľko obyvateľov čo Pezinok alebo Senec, ale turistov je tu požehnane. Sotva sme sa ubytovali a povyhadzovali slimáky z batožiny, vrhli sme sa na miestnu kuchyňu. Robili skvelé steaky, ale o jedle až nabudúce :o)

*) - Hrubý domáci produkt Laosu prepočítaný na hlavu bol v roku 2004 vo výške 1.900 USD v parite kúpnej sily; na Slovensku to bolo v tom istom roku 14.500 USD v parite kúpnej sily (zdroj: CIA World Factbook).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Mal Kočner Glváča na diaľkové ovládanie?

Zsuzsová s Glváčom je možno podobná schéma ako Trošková u Fica.


Už ste čítali?